Priestor, téma a postavy vo Feydeauovej hre Tak sa na mňa prilepila

„Som mlčanlivý, trochu plachý, v divadle sa nikdy nesmejem a (len) zriedka sa smejem v osobnom živote.“¹ To raz povedal Georges Feydeau (1862 - 1921), francúzsky dramatik, ktorého komédie a frašky rozosmiali milióny divákov a jeho hry dnes nájdeme v repertoári mnohých európskych divadiel, vrátane Slovenského národného divadla. To v súčasnosti uvádza jednu z jeho známejších hier Tak sa na mňa prilepila, ktorú dramatik vytvoril počas svojho umelecky najplodnejšieho obdobia. Na ňu sa dnes pozrieme bližšie.

Feydeaua dnes považujeme za jedného z najvýznamnejších tvorcov vaudeville, teda hier zábavného a veselého typu. K veľkému rozmachu týchto hier došlo predovšetkým vo Francúzsku v období Belle Époque, ktoré sa vyznačovalo frivolnosťou, veselosťou a hedonistickým životom. Bolo to tiež obdobie veľkého rozmachu divadla, ktoré zastavil až neskorší vynález filmu. A práve v tomto čase si získal veľkú popularitu práve Georges Feydeau. Ten pochádzal zo šľachtickej rodiny a gény pre písanie zdelil po svojom otcovi Ernestovi. Ten ovplyvnený naturalizmom napísal v roku 1858, štyri roky pred narodením svojho syna, román Fanny a toto jeho dielo o nevere a žiarlivosti vzbudilo na parížskej umeleckej scéne veľký rozruch a stalo sa veľmi populárne.

Malý Georges už od raného detstva prejavoval veľký záujem o divadlo. Písal krátke hry a vaudeville, založil divadelný spolok, celé noci často nespal a pracoval. V devätnástich rokoch uviedol pred priateľmi svoju prvú hru. Nasledujú ďalšie (vrátane dnes dobre známeho Dámskeho krajčíra) a keď v roku 1894, vo svojich 32. rokoch uvádza hru, Un fill á la patte (ktorú bratislavský diváci poznajú ako Tak sa na mňa prilepila, v Česku ako Taková ženská na krku) tak už bol z neho známy dramatik.

Tak sa na mňa prilepila patrí v mnohom medzi, mohli by sme povedať, tradičné feydeauské hry komediálneho rázu, ako si to teraz ukážeme.

Dvere a skrine nesmú chýbať

Hoci samotná scéna, tak ako ju napríklad môžete vidieť v inscenácii Slovenského národného divadla pôsobí jednoducho, minimalisticky a možno aj trochu nefunkčne, tak práve za tou jednoduchosťou sa ukrýva presne charakterizovaný štýl feydeauských hier, v ktorých sa kladie dôraz práve na priestor a umiestnenie jednotlivých predmetov v ňom. Jednotlivé predmety neplnia len funkciu „doplnku“, ale sú, podobne ako herci, priamymi účastníkmi deja. Najdôležitejšou súčasťou scénického interiéru vaudevillských hier sú dvere². Tie priamo ovplyvňujú dej a podieľajú sa na jeho plynutí – v úvode inscenácie SND prichádza vracajúci sa Bois d´Enghien dverami a dverami tiež vyvedie Barónku a svoju nastávajúcu v snahe vyhnúť sa ich vzájomnému stretnutiu s Lucette. Prosté dvere sú tiež zdrojom komických situácii (zabuchnutie si dverí v treťom dejstve) či nečakaných stretnutí (Lucette prichádzajúca do domu Barónky Duverger). V prvom dejstve Vajdičkovej inscenácie sa stretávame s celkovo štyrmi dverami (dve „vedľajšie“, hlavné vchodové, ktoré nevidíme a jedny, ktorými sa vchádza do izby). Ďalším významným prvkom na javisku je skriňa. Nájdeme ju vo viacerých hrách tohto francúzskeho dramatika vrátane nami popisovanej. Skriňa v Tak sa na mňa prilepila predstavuje „nový“ priestor, v ktorom sa niekto môže ukryť (Bois) či tam môže byť umiestnený niekto, pre mužského hrdinu v tej chvíli nebezpečný (Lucette).

Partnerský trojuholník

Často témou Feydeauvých diel sú partnerské či inak milostné vzťahy a z toho vznikajúce problémy a nezhody³. Podobne to je tak aj v hre Tak sa na mňa prilepila, kde pomyselný partnerský trojuholník tvoria dve ženy (Lucette, Viviane) a jeden muž (Bois d´ Enghien). Samotní aktéri tohto trojuholníka sú väčšine jeho hier archetypálne postavy, ktoré sa vyznačujú určitými charakteristickými rysmi. Lucette stelesňuje v „našej“ inscenácii typ ženskej milenky, ktorá je predmetom túžob rozličných mužov rozličných spoločenských postavení (Generál Irigua, Bous d´Enghien, De Cheneviette). Často práve tieto postavy sú zdrojom hlavného konfliktu, ktorý bráni k naplneniu šťastného rodinného zväzku. Je to práve Lucette, ktorá znemožňuje Bous d´Enghienovi, aby sa oženil s Viviane. Práve ona stelesňuje presný opak roztopášnej Lucette, je to dievča s prísnou výchovou, ktoré má, na rozdiel od spomínanej Lucette, zaistený manželský (prípadne rodinný) život. Do tohto partnerského trojuholníka ďalej zasahujú aj ďalšie postavy, ktoré postavám pomáhajú k úspešnému naplneniu ich cieľov, alebo im ich často neľahkú situáciu ešte viac sťažujú.

Generál Irigua ako postava cudzinca

Špecifickým typom postáv vo Feydeauových hrách sú cudzinci⁴. To dovoľuje vybudovať komiku hry nielen na báze situačnej, ale aj lexikálnej, teda jazykovej. V hre Tak sa na mňa prilepila stelesňuje tento typ postavy Generál Irigua. Ten sa snaží zapáčiť sa Lucette a v snahe jej zložiť kompliment často sformuluje vetu, ktorej význam je komický (...“vy ste mi zapálili ohon“ ..). Ani prítomný tlmočník Antonio nedokáže Generála priviesť k správnemu vyjadreniu pocitu a tak jeho dobre mienené „rady“ sa tak stávajú len predmetom ďalšej a ďalšej zábavy.

Povšimnite si, že Generál Irigua v zmienenej inscenácii dotvára „ľúbostnú“ líniu hry, ktorá paradoxne začína a končí nie u tých najhlavnejších postáv (Bois d´ Enghien a Lucette), ale u tých ďalších. Presnejšie povedané. u Marceline (sestry Lucette) a Vivianinho vysneného princa. Generál Irigua túži po Lucette, tá však miluje Bois d´ Enghiena, ten sa chce však vydať za Viviane, ktorá však túži po mužovi opradenom škandálmi, ktorým jej nastávajúci v jej očiach nie je. A Lucettina sestra Marceline, jednoduchá žena, ktorú považujú za jej slúžku, by asi neodmietla Generála Iriguu, ten sa jej však nedvorí a prinesie jej aj menšiu kyticu než jej sestre.

Zhrnutie

Francúzsky dramatik vo svojich hrách, vrátane nami dnes bližšie predstavenej, často vychádzal z podobných východísk. Svoje postavy často predstavoval ako komické typy, ktorých často najväčšími životnými starosťami boli manželské, milenecké či rôzne vzťahové problémy. Scéna vo vaudevillských hrách sa nemohla zaobísť bez dvier, skríň, stoličiek či rôznych ďalších doplnkov, ktoré sa aktívne podieľali na deji. Okrem hlavných postáv boli dobre vykreslené aj tie vedľajšie, ktoré často pôsobili ako katalyzátor ďalších a ďalších nedorozumení a komických konfliktov. Komika nevychádzala len zo situácii, ale aj zo samotnej lexiky, čoho dôkazom sú časté postavy cudzincov, ktorí majú problém s „novým“ jazykom.

Foto: www.snd, Jana Nemčoková