Slovenské národné divadlo je v súčasnosti, obrazne povedané, medzi dvomi mlynskými kolami. Na jednej strane stojí divák a na strane druhej stojí doba. Nájsť optimálny programový kompromis v prípade konkrétnych hier, či nastoliť pevnú dramaturgickú líniu je v súčasnosti veľmi, ale veľmi ťažké. Divadlo musí myslieť ekonomicky (smerom k divákovi) a zároveň inštitucionálne (smerom k sebe samému). Slovenské národné divadlo si nemôže nechať dovoliť ujsť vlak a inscenovať len klasické hry, Shakespeara, Moliéra a podobne. Pokiaľ sa chce profilovať ako „národné“, tak musí i prinášať súčasné hry a predovšetkým súčasné interpretácie klasických textov. To, že sa tak deje, vidíme dnes v oveľa širšej miere, než tomu bolo v minulosti – za všetko menujme odvážnu Ballekovu Oresteiu, De Breovho Coriolanusa či hru Reichnitz – Anjel skazy z pera súčasnej postmodernej autorky Elfriede Jelinek. Hry ako tieto posúvajú nielen divadlo, ale aj slovenského diváka smerom k súčasnému divadlu a to často bez toho, že si to sám uvedomuje.
V súvislosti so vzťahom medzi divákom a divadlom som počul nedávno jeden taký názor, že „divák len vidí, nemyslí“. Že len vizuálne pozoruje scénu a počúva text, bez toho, aby sa nad ním nejako hlbšie zamýšľal, čo bola vlastne aj Brechtova snaha. Divadlo by nemalo byť len miestom, kam si človek pôjde oddýchnuť po náročnom dni, ale predovšetkým miestom, kde príde objavovať, „iný svet“, ktorý sa mu otvorí prostredníctvom metaforických či metonymických obrazov. Divadlo by nikdy nemalo byť doslovné, byť slovníkovým vyjadrením témy či motívu, ba práve naopak, malo by poskytovať divákovi rozkoš z odhaľovania skrytých významov. Zároveň by však asi nemalo nechať pykať „šokovou terapiou“ tých, ktorí divadlu toľko nerozumejú a na rozdiel od kritikov nevedia doceniť De Breovu inscenačnú víziu.
Podobných „debreovín“ bude v budúcnosti určite ešte veľa. Možno nie tak (z pohľadu časti divákov) vulgárne a priamočiare, ale o to viac štylizované a teda náročnejšie na nejakú jednoduchú interpretáciu. Je dobré, že Slovenské národné divadlo „učí“ divákov súčasnému umeniu, či už prostredníctvom autorov (Jelinek), interpretácii (Ballek) či prístupov k samotným hrám (De Brea). Možno je to za cenu kritiky z časti diváckej obce, no je to (aspoň z môjho pohľadu) stále lepšie, než nechať divadlo zakonzervovať v čase a cyklicky ho nechať opakovať staré a nemenné texty.