Budeme niekedy i my randiť s inteligentnými operačnými systémami?

e to vlastne taký typický film. Osamelý muž spozná dokonalú ženu. Je milá, vtipná, inteligentná, chápavá, má však jednu zásadnú vadu. Je iba operačným systémom.

Spisovateľ Theodore žije osamelým životom. Má len zopár priateľov, s manželkou, s ktorou sa poznal od detstva sa rozvádza a po nociach, namiesto toho, aby trávil čas s priateľmi, si užíva sex po telefóne so ženou so zvláštnymi chúťkami. Keď teda dostane možnosť zaobstarať si inteligentný operačný systém, ktorý jeho osamelosť možno vyrieši, tak túto možnosť využije. Žena, ktorú prostredníctvom neho spozná, Samantha, sa stane láskou jeho života.

Áno, je to taká neobyčajne obyčajná romanca. Namiesto obyčajnej ženy, ktorú by ste vo fime bežne očakávali, je tu akýsi operačný systém, ktorý si dal meno Samantha. Má všetky atribúty ženy, len s tým rozdielom, že sa jej nemôžete dotknúť, cítiť je vôňu, hľadieť jej do očí, či s ňou spoločne jesť pri jednom stole. Nie je však, v istom zmysle, takto neosobná, aj doba, v ktorej dnes žijeme?

Spike Jonze, režisér na päť Oscarov nominovanej sci-fi Her (do slovenských kín príde pod názvom "Ona"), prináša príbeh, ktorý je obrazom súčasnosti. Nielen súčasnosti hlavného hrdinu, ale aj tej našej. Žijeme v neosobnom svete, kedy namiesto komunikácie z očí do očí, volíme neraz Facebook či iné prostriedky. Aj spôsoby zoznamovania sa v priebehu posledných desiatich či dvadsiatich rokov čiastočne zmenili. Tak prečo raz nebudeme práve ako Theodore a ďalší, randiť s inteligentnými počítačmi, ktoré sú schopné milovať i odpúšťať?

Vízia, ktorú Jonze predkladá, v sebe skrýva niečo tajomné, potencionálne pozitívne i negatívne. Dobré v tom, že podobné „počítačové" priateľky sú dobrým liekom pre opustených ľudí rôzneho veku - od tínedžerov, po 30-tnikov nemajúcich šťastie v láske, až po dôchodcov, ktorí neraz najintenzívnejšie pociťujú samotu. Práve ľudia (ak tento pojem budeme chápať v širšom zmysle slova) ako je Theodorova Samantha by mohli problém opustenosti vyriešiť.

Avšak, takáto neosobná komunikácia, ako to vidíme v Her, predstavuje zároveň určitú hrozbu toho, že sa vzdáme tej jedinečnej možnosti, ktorú máme a tým je osobný kontakt. Jonzeho film je desivou víziou sveta, v ktorom sa ľudia nestretávajú, nemilujú, nedotýkajú a nehľadia na seba. Je to svet v bubline, v ktorom každému k tomu svojmu šťastiu stačí mať svoju Samanthu. Vďaka nej sa človek možno cíti menej opustený, pravdou však je, že jeho sociálna izolácia oveľa viac narastá. Čo ak sa raz operačný systém pokazí, čo budú ľudia robiť? S kým sa budú rozprávať? S kým budú tráviť čas? Ak by sme zašli do krajnosti, takéto atypické partnerstvá by spôsobili napríklad i zníženie pôrodnosti.

Hoci sa pohybujeme stále len v rovine filmu, v rovine fikčného i fiktívneho sveta, niet pochýb o tom, že (možná!) budúcnosť plná moderných technológii nie je úplne ružová. Ale to naznačil už Wolfgang Welsch, ktorý svojho času pred pár desiatkami rokov označil súčasnosť za tú, ktorá spôsobuje otupenosť na psychickej úrovni a stratu citu voči skutočnosti. Možno aj to hrozí tomu súčasnému, nášmu terajšiemu, svetu.

Čierny kôň tohtoročných Oscarov, Her, nie je bez šancí na úspech. Jeho myšlienkový presah je oveľa väčší než napríklad v prípade Gravitácie, avšak averzia Akademikov voči „malým" príbehom mu škodí. Her je však, i bez zisku prípadných cien, filmom, ktorý má čo povedať. Vyčarí úsmev i prinúti k zamysleniu. Nie je vlastne toto práve tým, čo od filmu chceme? Silnú myšlienku a schopnosť nadhľadu na vážne témy?