12 rokov otrokom sa oplatí vidieť

Stalo sa už takmer pravidlom, že každoročne vznikajú filmy, ktoré sa predovšetkým americkému publiku snažia pripomenúť čo-to z dávnej histórie. V roku 2012 to bol Spielbergov Lincoln, v minulom roku 12 Years a Slave (v slovenskom preklade 12 rokov otrokom). Podobné filmy majú vždy predpoklady uspieť v náročnej konkurencii a získať zopár prestížnych cien ako sú Zlaté Glóby, Oscar a podobne. Ak by som dnes mal vyberať oscarový film, tak by som hlasoval práve film britského režiséra Stevea McQueena.

Páčil sa mi paradoxne viac než Vlk z Wolf Street či Gravitácia, pretože je to oveľa komplexnejší film, ktorý na viac než stodvadsiatich minútach toho stihne povedať, respektíve naznačiť viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Kto by čakal šablónovitý hrdinský príbeh s množstvom srdcervúcich scén, ten by sa mýlil.

12 rokov otrokom predstavuje otroctvo trochu odlišnejším spôsobom. Skúma ho ako problém jednotlivca (nie ako globálny problém), ako životný údel Solomona Northupa, slobodného muža, ktorý je unesený a predaný do otroctva. Dvanásť rokov jeho života je zosumarizovaných do dvoch hodín, pričom však to dôležité zostáva zachované. Okrem jeho útrap je tak divák svedkom premeny muža, ktorý stratí identitu. Na začiatku je to Solomon Notrhup, huslista. O pár mesiacov či rokov na to, je to už len istý Platt, jeden z bezvýznamných a, z pohľadu otrokárov, bezcenných černochov určených výhradne na prácu.

Solomon zapiera samého seba, svoju identitu, svoje vlastné „ja", vyhlasuje o sebe, že je „stvorený k práci" a nie k tomu, aby čítal, či písal. Prestáva byť tým, kým bol, zrazu je nikým nikde. Ako slobodný muž nepatrí k otrokom, no zároveň ako súčasne neslobodný muž sa nemôže rovnať tým, ktorí ho vlastnia. V duchu si však zachováva tú malú iskričku nádeje, že raz, predsa sa opäť stane slobodným mužom.

Otázka straty identity nie je jediná téma, ktorá je v príbehu načrtnutá. Tá druhá je otázka slobody. Pre väčšinu z nás je pojem sloboda niečo samozrejmé. Môcť si ísť kam chceme, kedy chceme a za kým chceme. A vlastne si to ani neuvedomujeme. Pre otrokov pracujúcich na plantážach do úmoru to bol sen. Sen, ktorý sa väčšine z nich nenaplnil. Možno aj v tom je 12 rokov otrokom zaujímavý, v tom, že pripomína ako krásne je byť slobodným.

A keď sme pri tých soškách. Dal by som filmu 12 rokov otrokom štyroch Oscarov. Za najlepší film, za najlepšieho herca (Ejiofor), za najlepšiu herečku vo vedľajšej úlohe (debutujúca Lipita Nyong´o) a za kameru. Avšak Seana Bobbitta trestuhodne ani len nenominovali. Hoci by si to za niektoré skvelé zábery skutočne zaslúžil.

McQueenov film sa oplatí vidieť. Napriek tomu, že našincovi je otázka otroctva trochu vzdialenejšia, tak pojem slobody je i pre nás niečo hodnotné. Nie je to totiž tak dávno, čo sme aj my boli neslobodní a žili pod nadvládou iných. A niekedy mám pocit, že aj dvadsaťpäť rokov „po" sme si niektorí na túto slobodu ešte úplne nezvykli.