(SND) William Shakespeare: Skrotenie zlej ženy

Skrotenie zlej ženy patrí medzi prvé komédie, ktoré anglický dramatik napísal. Napriek svojej mladosti patrí k jeho najčastejšie hraným, keďže jeho ústredná téma a to boj medzi mužom a ženou je aktuálny bez ohľadu na jeho časové určenie.

Keď sa Peter Mikulík rozhodoval, akou cestou sa v prípade inscenácie Shakespearovej hry vyberie mal na výber dva smery – prvý, ten tradičnejší, si vybral (napríklad vo filme) Franco Zeffirelli, ktorý eliminoval postavu Zurvalca a vytvoril trochu drsnejší príbeh o Katke a Petrucciovi. Peter Mikulík naopak Zurvalca zachoval a spoločne s Ľubomírom Feldekom dopísali záverečnú bodku, ktorá sa v Shakespearovej predlohe nenachádzala. Skrotenie zlej ženy tak získalo rázom oveľa modernejší nádych – na jednu stranu zostali niektoré aspekty zachované (prostredie, črty postáv), no na strane druhej využitie možností situovať dej do divadla (a nie do ulice) posunulo adaptáciu o kus ďalej.

Skrotenie zlej ženy je vlastne príbehom v príbehu. Na mol opitý Adam Kryštof Zurvalec, potulný umelec a opilec, sa nechá presvedčiť, že sa stal pánom a herci mu prišli zahrať jednu divadelnú hru. Na konci tento istý Zurvalec zistí, že si z neho len vystrelili a skončí tak s tým, čím začínal, bez ničoho. Práve tento koniec je tým, ktorý by sme u Shakespeara márne hľadali, zároveň ako epilóg je to veľmi dobre vymyslený záver, keďže uzatvára „kruh“ príbehu v príbehu – ako ten Katkin, tak i ten Zurvalcov.

Akonáhle sa Mikulík rozhodol pre cestu situovať divadelnú hru do divadla a predstaviť tak divákom „nové“ divadlo, tak sa mu otvorilo široké spektrum možností. Mohol sa oslobodiť od mantinelov, ktoré by ho limitovali pri tradičnom spracovaní. To rozhodnutie však v sebe nesie vždy aj hrozbu toho, že režisér až príliš „uletí“ a spraví z pôvodnej predlohy nezrozumiteľný celok. To sa však v tomto prípade nestalo. Inscenácia je „učesaná“, jednoduchá a bez akejkoľvek snahy o nejaký hlbší presah.

Činoherné prevedenie stojí výhradne na dvoch hlavných postavách, Diane Mórovej (Katarína) a Tomáš Maštalír (Petruccio). Mikulík si nenárokuje na rozvírenie spoločenských otázok (ideálne napríklad prostredníctvom postavy Biancy), ide mu len o vytvorenie fraškovitého príbehu o tom, ako jeden šľahtic z Verony skrotil neposlušnú ženu istého Baptistu. Jeho postavy sú len a len komické šarže, ktorých vtip nie je len v rovine slovnej, ale aj pohybovej (Gremio), mimickej (Tranio) či gestickej (Katarína).

Mikulíkovej inscenácii chýbajú asi len dve veci – väčší priestor pre vedľajšie postavy (predovšetkým Biancina línia) a väčší priestor pre Zurvalca. Je hriechom ho nevyužiť viac ako herca-neherca, keď už sme ho do toho príbehu dali. Ale sú to len malé chyby. Skrotenie zlej ženy spoľahlivo pobaví a úsmev vyčarí, čo je jeho hlavná úloha.

Hodnotenie: 4/5

Skrotenie zlej ženy

Preklad: Ľubomír Feldek

Úprava: Martin Porubjak, Ľubomír Feldek

Réžia: Peter Mikulík

Dramaturgia: Martin Porubjak

Scéna a kostýmy: Alexandra Grusková

Hudba: Peter Mankovecký

Catarina, Baptistova dcéra: Diana Mórová

Petruccio, šľachtic z Verony: Tomáš Maštalír

Baptista Minola, šľachtic z Padovy: František Kovár

Vincentio, kupec z Pisy: Leopold Haverl, Ivan Vojtek

Lucentio, jeho syn: Ján Koleník, Juraj Ďuriš a. h.

Gremio, Biankin nápadník: Dušan Tarageľ

Hortensio, Biankin nápadník: Peter Trník

Tranio, sluha Lucentiov: Ondrej Kovaľ a. h.

Biondello, sluha Lucentiov: Alexander Bárta

Grumio, sluha Petrucciov: Branislav Bystriansky

Pedant: Oldo Hlaváček a. h.

Zurvalec: Martin Šalacha a. h.

Vdova: Anna Maľová

Bianca, Baptistova dcéra: Petra Humeňanská a. h., Andrea Sabová a. h.

Šľachtic: Vladimír Kobielsky a. h.

Curzio, sluha Petrucciov a Mladý herec: Martin Šalacha a. h.

Krčmárka: Mária Breinerová a. h.

1. poľovník a sluha: Miroslav Málek a. h., Peter Brajerčík

2. poľovník a sluha: Juraj Ďuriš a. h., Michal Kalafut a. h., Marián Viskup a. h.