(Slovenské národné divadlo) Marius von Mayenburg: Ksicht
Súčasný nemecký autor Marius von Mayenburg je vo svete známy ako tvorca brutálnych drám, v ktorých často reaguje na súčasnosť a jej neduhy. Podobná je aj jeho hra „The Ugly Ones“ (v slovenskom preklade Ksicht) ktorá je už viac než tri roky súčasťou repertoáru Slovenského národného divadla.
Hra v réžii Soni Ferancovej sa profiluje ako „súčasná komédia“, no na jej konci divák má skôr pocit, že videl drámu, dokumentujúcu súčasnú posadnutosť ľudí krásou. Mayenburg sa na problematiku krásy v spoločnosti nedíva cez prizmu trpkej drámy, ale skôr ostrej satiry. V centre jeho pozornosti je vynálezca Antol, ktorý nemôže ísť predstaviť na kongres svoj produkt, pretože je, jednoducho povedané škaredý, a takto by sa produkt podľa slov jeho šéfa nepredal. Keď mu aj vlastná manželka povie, že žiadny krásavec nie je, Antol sa rozhodne pre plastickú operáciu. A tá sa podarí nad očakávanie dobre. Z Antola sa rázom stáva krásavec. Vo vnútri však vyhasína.
Mayenburg svoje dielo nebuduje ako psychologickú štúdiu, dáva mu komický rozmer, čím ho zdanlivo zjednodušuje a bagatelizuje, ale vo svojej podstate ho robí ešte naliehavejším. Divák totiž podvedome cíti, že za tou milosrdnou lžou sa ukrýva niečo zlovestnejšie, podobne ako Antolova manželka milosrdne prehliada jeho nie práve príliš vábivý zovňajšok. Akonáhle však Antol tento zovňajšok zmení, stratí sa z neho práve to, čo ho robilo obyčajným človekom – jeho tvár.
Nemecký autor upozorňuje na prílišnú zaťaženosť fyzického výzoru v práci, v súkromnom živote a iných sférach spoločenského života. Antol začínal ako nikto a nič a napriek tomu, že neskôr získal tvár, tak končil ešte ako väčšie nikto a nič. Je v tom vidieť isté posolstvo, ktoré možno vyznieva tuctovo, ale je nutné si ho pripomínať – krása o schopnostiach človeka nič nepovie.
Soňa Ferancová sa pri réžii svojej inscenácie vybrala cestou jednoduchosti a prehľadnosti. Je určite dobré, že divákom zbytočne nekomplikovala situáciu maskami, výraznými kostýmovými zmenami, ktoré by vzhľadom na množstvo prestrihov a výstupov s novými postavami pôsobili možno až príliš rušivo. Vybrala sa cestou hereckých výkonov a pohrala sa s jednotlivými postavy. Tie, napriek faktu, že herci stvárňovali (netradične) viacero rolí, boli dobre odlíšiteľné jedna od druhej prostredníctvom inej modulácie hlasu, mimiky tváre či malých doplnkov. To napríklad umožnilo odlíšiť v Táni Pauhofovej starú dámu i manželku Antola. Uveriteľná bola ako v pozícii dominantnej stareny, tak i ľahko submisívnej mladej ženy.
Pekný charakterový prerod postavy ukázal Tomáš Maštalír. Ten v úvode vykreslil Antola ako geniálneho, no sebavedomím príliš neoplývajúceho muža a postupom času ho kreoval až do výslednej podoby arogantného, namysleného a v konečnom dôsledku aj po zásluhe potrestaného muža. Peknú dvoj-rolu stvárnil aj Jozef Vajda, ktorému sa však príliš nepodarilo odlíšiť Antolovho šéfa a chirurga nejakým výrazným spôsobom a obe postavy tak chvíľkovo splývali zo sebou. Alexander Bárta sa v roli syna Antolovej milenky i v roli kolegu samotného Antola (opäť dvoj-rola) ukázal vo veľmi dobrom svetle a predovšetkým jeho záverečný výstup ako Karlíka bol silným momentom.
Najväčším problémom Ksichtu nie je ani (možno spočiatku očakávaná) neprehľadnosť vzťahujúca sa k faktu, že herci stvárňujú viacero rolí, ani minimalistická scéna, ale celková výpoveď. Tá vyznieva naliehavo, silno, aktuálne, no chýba jej niečo nové. Všetky otázky, ktoré Ksicht predostiera predstavujú už niečo dôverne známe. Veď kto kedy nebol nejakým spôsobom hodnotený na základe krásy, alebo kto sám niekedy na základe krásy niekoho druhého nehodnotil? Mayenburgovej hre chýba niečo naviac, čo by ju spravilo ešte silnejšou. Mám však pocit, že Soňa Ferancová „vyšťavila“ Mayenburga až na doraz a vytvorila inscenáciu, na ktorú sa dá nielen pozerať, ale sa dá aj precítiť. Antol je totiž niekedy v každom z nás a to v rôznych podobách.
Hodnotenie: 4/5
Ksicht:
Preklad: Roman Olekšák
Réžia: Soňa Ferancová
Dramaturgia: Darina Abrahámová
Scéna a kostýmy: Eva Kudláčová Rácová
Výber hudby: Soňa Ferancová
Svetelný dizajn: Robert Polák
Antol: Tomáš Maštalír
Fanny, Antolova žena, bohatá stará dáma, sestrička chirurcha: Táňa Pauhofová
Šefčík, Antolov šéf, chirurg: Jozef Vajda
Karlík, Antolov asistent, syn bohatej starej dámy: Alexander Bárta