Obnažené telá, jeden múdry blázon a ďalšia „iná“ inscenácia v SND

O novej inscenácii v Činohre Slovenského národného divadla Buddenbrookovci sa zatiaľ príliš nehovorí. Je to škoda, keďže to je ďalší posun niekam.

Keď som sa pred pár dňami prvýkrát pokúšal napísať recenziu na Buddenbrookovcov, nešlo mi to. Až po pár dňoch som porozumel tomu, že napísať klasickú recenziu na Buddenbrookovcov nejde. Už len pochopenie toho, prečo Mann písal ako písal, mi zabralo niečo vyše stranu a stále som nemal pocit, že je toho dosť.

U Thomasa Manna sa totiž miešajú vplyvy stendhalovského realizmu, naturalizmu zolovského typu, symbolizmu, expresionizmu a niektorí by tu našli ešte aj ďalšie vplyvy. A zároveň celý Buddenbrookovci sú dobovo silno poznačení a zároveň voľne plávajúci tokom času. Sú menej vulgárni ako Madame Bovary, avšak oveľa viac depresívni. Kým Madame Bovary odmietate, Buddenbrookovcov ľutujete.

Radšej než teda písať klasickú recenziu, kde sa budem zaoberať väčšinou zložiek inscenácie, rád by som upriamil pozornosť na to, nad čím sa väčšina z vás ani nezamýšľa. Nad tým, prečo a ako vlastne Buddenbrookovci boli inscenovaní. Neberte to ako objektívnu pravdu, ale skôr ako subjektívny názor z druhej strany javiska, z hľadiska.

Na úvod by som však ešte rád povedal, že Buddenbrookovci sa mi páčili. Viac než Madame Bovary, Jane Eyrová či Veľa kriku pre nič. To, čo sa mi nepáčilo bola neustála scénická repetícia, ktorá v záveru nudí, pomalá gradácia v druhej polovici (čím sa stratila údernosť) a nie úplne najšťastnejšie zvýraznený aktualizačný presah nielen v zmysle doby vzniku, ale aj súčasnosti. Ale nikdy nič nie je dokonalé, všakže?

Buddenbrookovci zlomili jedno tabu. A tým je nahota. Nie je to už metafora, ale doslovná, explicitná exhibícia dvoch nahých ženských tiel. Nahota nie je samoúčelná, má v Polákovom režijnom koncepte svoje miesto, no napriek tomu, je to niečo iné, nové, nepoznané. Zároveň táto (ženská) nahota je pomyselným stropom toho, čo by niekto mohol označovať za vulgárnosť. Všetko to, pre mňa, začalo drsným Coriolanom pokračovalo metaforickou a metonymickou Malomeštiakovou svadbou a došlo až ku explicitnej nahote u Buddenbrookovcov. Niektorí budete vidieť korene možno v Konečnej stanici túžba (Stanleyho znásilnenie Blanche) či ešte skôr, ale pre mňa začína toto nové vnímanie u Coriolana. Ten bol vulgárny, násilný, priam až hrubý, plný hluku, zároveň však si uchovával svoju dramatickú jednotu a živosť. Potom prišla Malomeštiakova svadba, ktorá vyvolala polemiku svojim spracovaním. Všetko však zostalo len v rovine naznačeného. Naopak, Buddenbrookovci obnažujú. Nielen svoje duše, ale aj telá. Dve nahé ženské telá pôsobia ako istý druh „zjavenia", ako niečo, čo väčšina divákov na profesionálnej divadelnej scéne ešte možno nevidela. Zároveň však táto nahota, ako som písal, nie je samoúčelná, dokumentuje tú zvláštnosť a špecifickosť mannovského milieu (prostredie) tej doby, v ktorej nemecký autor žil. Na jednu stranu domnele aristokratický, priam až sakrálny buddenbrookovský svet, na druhej strane profánny a celkom iný svet. A medzi ním tie dve nahé ženy, ktorých existencia, má v duchu predchádzajúceho označenia, sakrálno-profánny charakter, pretože je previazaná s oboma svetmi. Zároveň, mám pocit, že podobné zobrazenie nahoty by nebolo možné, keby to „nedovolil" divák. Väčšina už videla Malomeštiakovu svadbu, časť Coriolana a už vedia, že naša prvá scéna nie je až tak tradičná, ako by neznalý divák očakával.

Ak si povšimnete, tak režijné prístupy sa v posledných rokoch výrazne menia. V progresívnej inscenácii v réžii Martina Hubu Aj kone sa strieľajú sa hľadisko a javisko neraz zlievajú dokopy (rozhovory moderátorky s divákmi). Vo Veľa kriku pre nič sa Benedick obracia ku divákom, to isté sa deje čiastočne aj v Tančiarni (vhodená pokrývka hlavy do hľadiska) či v Tak sa na mňa prilepila. Oresteia, pre zmenu, využíva prvky, ktoré viac poznáme s postmoderného divadla. Koniec-koncov, podobné metódy vidíme aj v susednej opere, v Bohéme či Otellovi. Ten vývoj, ako sa snažím poukázať, prechádza od tradičných konceptov, ktoré hľadisko a javisko oddeľujú a predstavujú ich ako dva svety, až k tomu, že javisko a hľadisko splývajú. V Buddenbrookovcoch to tak explicitne nie je, avšak monológy sú priamo k divákom namierené a nepredstavujú len tak nejaký výsek zo života rodiny ako iné scény. Skrátka, divadlo sa mení a menia sa aj Buddenbrookovci. Lámu čiastočné tabu ženskej nahoty na scéne.

Zároveň sú Buddenbrookovci dramaturgicky zaujímavým počinom. Dopĺňajú tak činoherné inscenácie iných veľkých autorov - Dostojevského, Bronteovej, Flauberta, Brechta, či Shakespeara - čím dokazujú dôležitosť klasiky v dnešnom divadle. A aj z ekonomického hľadiska je inscenovanie podobného diela logickým počinom.

To posledné na čo by som rád upriamil pozornosť, je postava Kristiána z Buddenbrookovcov. Nemám v úmysle hodnotiť výkon Daniela Fischera, od toho sú tu iní, rád by som len poukázal na paralely s dobovo-historickým kontextom. Zastávam totiž názor, že práve Kristián, je, v celej inscenácii, tá najhlavnejšia postava. Je oveľa dôležitejší než Thomas, Konzul či iní. Prečo? Pretože práve Kristián priam „sorelovsky" dokázal vycítiť dobovú náladu. Presne ako hrdina Stendhalovho románu Červený a Čierny, Julian Sorel, i Kristián vnímal svoju dobu ako odpor, voči ktorému sa búril. Jeho bláznovstvo, podivínstvo, choroby, nie sú, z môjho pohľadu, nič iným, než romantickou vzburou voči aristokratickým konvenciám buddenbrookovského klanu. Netvrdím, že Mann je romantik, ale tvrdím, že Kristiánove správanie tak v niektorých smeroch vyzerá. Jeho neochota prijať zodpovednosť, túžba si užívať život v ďalekých krajinách, hľadanie životného šťastia, je prejavom tej neprirodzenosti doby, v ktorej on žil. Mám pocit, že on najlepšie túto dobu vnímal, najcitlivejšie a zároveň, z hľadiska doby, i najpravdivejšie. Práve to, ako si on užíval, bolo akýmsi „auf-wiedersenen" tomuto svetu, v ktorom o pár rokov na to, bolo počuť rinčanie zbraní. Užime si, dokým si to môžeme dovoliť, akoby znel jeho odkaz. Thomasova smrť je smrťou z dobovej únavy, Kristiánovo bláznovstvo reflexiou doby. Paralely by sme našli aj u nás, napríklad v básnikovi Hroboňovi.

Thomas Mann napísal Buddenbrookovcov, keď mal 25 rokov. Už vtedy videl svet expresionisticko-realistickými očami. Buddenbrookovci nie sú o jednej rodine, o jej rozpade, ale profilom spoločnosti na prelome dvoch storočí. Spoločnosti, ktorá možno bola, ako Kristián ukazuje, dekadentná, zvrhlá, v duchu Zolovho Germinalu búrlivá, ale to len všetko na povrchu - v útrobách žili Buddenbrookovci, ktorí toto nové spoločenské milieu nikdy nedokázali prijať a akceptovať.

Ak sa niekedy rozhodnete Buddenbrookovcov vidieť (najbližšie ich hrajú 12. a 26. apríla), tak nehľaďte na nich, ako na rodinu a individuá, ale ako na archetypálne dobové postavy, ktorých tragédia sa neodohrávala len v nich honosnom dome, ale aj v rovnako podobných domoch, ktoré sa nedokázali, na rozdiel od Hagenstroma, na túto dobu pripraviť a prispôsobiť.

Buddenbrookovci majú dve nahé ženy, jedného romantického blázna a veľa nevysloveného. Zároveň dokazujú Mannovu genialitu, ktorý už v čase, keď mal iba 25 rokov, dokázal spoločnosť tak citlivo "prečítať".