(Divadlo Lab) Boris Vian: Hlava medúzy
Z času na čas sa vyskytne hra, pri ktorej je divácky záujem viac zdrojom neporozumenia inscenácie, než diváckou výpoveďou o jej kvalitách. V prípade hry Borisa Viana Hlava medúzy je však poloprázdne javisko signálom, že niečo nie je úplne v poriadku. Keď sa pri komédii divák nesmeje a sleduje ručičku na hodinkách, tak to svedčí o veľa čom. Potom ani dobrá režijná práca, snaživí herci, či viacero sympatických scénických nápadov nedokážu zastrieť fakt, že pôvodná predloha je jednoducho nie príliš dobrá.
Hra Borisa Viana Hlava medúzy trpí na množstvo vecí – najviac asi na svoju chaotickú dramatickú výstavbu, v ktorej každá zložka dráma počínajúc expozíciou a končiac katastrofou nemá v hre rovnaký priestor. Kým expozičné výstupy sú zbytočne dlhými, tak záverečné rozuzlenie je záležitosťou len niekoľko málo minút a neposkytuje teda žiadny priestor pre docenenie pointy, o ktorú predovšetkým v hrách ide. Keď sa k tomu pridá Vianov špecifický humor, ktorý má ďaleko ako od frašky, tak absurdnej komédie, tak o problém je postarané.
Hlava medúzy má najbližšie asi k satire. Nečudo, veď samotný autor bol členom Collegia Pataphysicum, spoločnosti ľudí, ktorá práve prostredníctvom satiry bojovala proti ľudskej hlúposti. A tej je v tejto hre skutočne dosť. Veď ako inak označiť muža, ktorý túži po nevere manželky, aby on sám mohol trpieť a na základe toho vytvárať svoje majstrovské diela? Je vidieť, že Vianova hra je predovšetkým autorským dielom, experimentom, ktorý má podobu mnohotvárnej hračky, než koherentného celku, v ktorom majú jednotlivé prvky svoje jasné a presne stanovené miesto.
Hre chýba gradácia, rytmus, nejaký hmatateľný posun v priebehu jednotlivých výstupov. Všetko to, čo Vian pred diváka predostiera by sa dalo vyrozprávať kratšie, rýchlejšie, údernejšie a dôraznejšie. Motív vírivej smršti by sme v hre hľadali márne. Herci sa tak často len tak pohybujú po javisku, chrlia repliky, bez toho, aby sa dej nejako výrazne pohol. Postavy tak prichádzajú, odchádzajú, no namiesto toho, aby sa divák dozvedel niečo viac o motivácii samotných postáv a dokázal si k nim teda vytvoriť nejaký hlbší citový vzťah a porozumieť ich konaniu, tak len pozoruje bizarné šachové figúrky, ktoré konajú niečo kvôli niečomu.
Ak mala byť Vianova hra satirou na ľudskú hlúposť (snaha napísať dobré dielo len skrz nevernú manželku, či neustála chuť milenca meniť svoj zovňajšok kvôli žene), tak to bola len veľmi slabo poňatá satira. Satira, ktorej chýba koncept a teda v konečnom dôsledku aj dôraz.
Vyzdvihnúť treba naopak práce scénografa Miroslava Kráľa, ktorý na javisko umiestnil „zázračný“ stôl, ktorý neplní len funkciu doplnku, ale je priamym účastníkom deja. Ukrýva víno, chleba so syrom, poháre či knihu. Z minima maximum vyťažil aj Michael Vyskočáni, ktorý z nevýrazných figúrok vytvoril vďaka dobrej práci s hercami relatívne zaujímavé persóny. Všetko sa to však stráca v samotnej nevýraznosti pôvodnej predlohy.
Hodnotenie 2/5
Hlava medúzy
Réžia: Michael Vyskočáni
Dramaturgia: Andrea Bučková
Kostýmy: Ema Terenová
Scéna: Miroslav Kráľ
Produkcia: Hana Kopkášová, Gréta Nagyová
Hrajú: Matúš Kvietik, Cyril Žolnír, Lukáš Pelč, Michal Thomasy, Dominik Gajdoš, Jozef Jurčišin-Kukľa, Veronika Strapková, Marta Maťová